foltin48

Nemecké knižné vydavateľstvo Kiepenheuer&Witsch vydalo dlho očakávanú autobiografiu dlhoročnej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej (ďalej AM) pod názvom Angela Merkel – Sloboda (Angela Merkel Freiheit). Kniha bola uvedená v jeden deň – 26. novembra 2024, vo viac ako 30 krajinách sveta. Slovensko medzi nimi nie je, ale slovenskí čitatelia si môžu v slovenských kníhkupectvách kúpiť český preklad knihy. Môj pohľad na túto knihu nechápte prosím ako čistú recenziu. Napokon každý si môže prečítať knihu sám a vytvoriť si svoj vlastný názor. Neodvolávam sa len na knihu, ale aj na to ako predstavila  knihu samotná AM a tiež si dovoľujem hodnotiť to, čo v knihe nie je a mohlo byť, resp. to čo v nej je a nemuselo byť.

Slávnostné uvedenie knihy sa uskutočnilo v Deutsches Theater (Nemecké divadlo) formou diskusie s Anne Will-ovou, známou nemeckou televíznou moderátorkou. Divadlo sa nachádza vo východnej časti mesta vo štvrti Berlin-Mitte, t. j. tam kde AM začala bývať po svojom nástupe do prvého zamestnania v Akadémii vied bývalej NDR a v tejto štvrti býva i dnes. Možno teda povedať, že uvedenie sa uskutočnilo na „domácej pôde“ bývalej kancelárky.

Podľa AM, pri písaní knihy myslela skôr na svojich súrodencov a priateľov, ako na historikov a politických komentátorov. Zároveň chcela bežnému občanovi priblížiť zákulisie veľkej politiky, t.j. čo sa dialo v pozadí jej rozhodnutí, napr. pri veľkých krízach, ktoré musela jej vláda zvládnuť. Podľa jej slov to bolo tiež oslobodzujúce pozrieť sa na svoju politickú kariéru, s odstupom času, pretože od vstupu do politiky jej na to nezostal čas.

V úvode by som chcel uviesť pár osobných poznámok. AM som vo svojej funkcii veľvyslanca v Nemecku zažil len ako opozičnú političku. Do NSR som totiž prišiel tesne po parlamentných voľbách v septembri 1998, v ktorých Helmuth Kohl po 16 rokoch vo funkcii kancelára prehral so svojim vyzývateľom, sociálnym demokratom Gerhardom Schröderom. AM pôsobila v Kohlovej vláde posledné dve volebné obdobia, najskôr viedla Ministerstvo  pre ženy a mládež a v poslednej Kohlovej vláde Ministerstvo pre životné prostredie, ochranu prírody a reaktorovú bezpečnosť. Z Nemecka som odišiel na začiatku roku 2005 a AM sa práve v tomto roku v septembri stala spolkovou kancelárkou, keď v predčasných parlamentných voľbách porazila G. Schrödera

I v opozícii si počínala brilantne. Osobne som sa zúčastnil 2. novembra 1998 v Bonne povolebného zjazdu CDU, na ktorom sa Kohl vzdal funkcie predsedu strany. Vystriedal ho Wolfgang Schäuble, ktorý si za generálnu tajomníčku strany (2. najdôležitejšia funkcia v strane) vybral pomerne prekvapujúco práve AM. V živej pamäti mám tiež článok AM v mienkotvornom denníku Frankfurter Allgemeine Zeitung, z 22. decembra 1999 v ktorom po škandále CDU s vytváraním čiernych fondov, nemilosrdne zúčtovala s bývalým vedením CDU na čele s vtedajšou legendou strany, kancelárom zjednotiteľom Helmuthom Kohlom. Vo svojom reporte, ktorý som okamžite posielal domov na MZV, som predpokladal, že tento článok bude mať ďalekosiahle dopady na vývoj v CDU. To, že to už v apríli 2000 povedie k zvoleniu AM za predsedníčku CDU a následne až k 16 rokom na čele Nemecka, som nepredpokladal iba ja, ale vtedy pred Vianocami 1999 asi nikto v krajine.

Vráťme sa však ku knihe. AM svoj životopis rozdelila na dve 35 ročné obdobia. Prvé od svojho narodenia 17. júla 1954, do pádu berlínskeho múra 9. novembra 1989, teda jej život v komunistickej NDR  Druhých 35 rokov od 10. novembra 1989 až do leta 2024 kedy oslávila 70-te narodeniny, už prežila v slobodnej krajine. Jedna z prvých otázok Anne Will pri predstavovaní knihy znela: ako sa za prvé žena, za druhé z východu, mohla presadiť v CDU, t.j. v strane silných mužov.  Tejto otázke sa venuje AM i vo svojej knihe a Anne Will odpovedala, že ju novinári a politickí oponenti vždy hodnotili z tohto pohľadu. Aj západní politici povedali občas niečo čo vybočovalo z bežného rámca, ale u nej sa to vždy pokladalo za dôsledok života v NDR. Nadácia Konráda Adenauera, v publikácii ktorá hodnotila politickú kariéru AM uvádzala napr. „AM sa presadila s balastom východnej Nemky a ako nie rodená, ale doučená Európanka“. Ohradila sa voči takémuto hodnoteniu. Žila v neslobode a veľmi skoro sa musela naučiť rozlišovať čo možno povedať doma a čo v škole. Napriek tomu si po celé toto obdobie zachovala radosť zo života a ocenila, že vzdelávací systém bývalej NDR ju dobre pripravil na život vrcholovej političky. V tejto súvislosti spomenula radu jej skúseného kolegu Heinera Geisslera, ktorú jej dal po jednom z jej prvých interview – „neodpovedajte na otázku, ale povedzte to, čo chcete povedať“. Odporučila aj mladým politikom, aby sa nedržali tejto rady, ale odpovedali priamo čo si myslia a nemyslí si že by im to malo uškodiť v ich kariére. Aj skutočnosť, že bola ženou, nebolo pre ňu prednosťou. Myslí si že v politike by malo byť viac žien, ale je to aj na samotných ženách. Spomenula ministerku zahraničných vecí Annalenu Baerbock, ktorá kandidovala v r. 2021 ako volebná líderka strany Zelených , ale po voľbách sa veľmi rýchlo nechala zatlačiť do pozície číslo 2, až za ministra hospodárstva a vice-kancelára Roberta Habecka.

Po vydaní knihy sa objavilo mnoho kritických názorov. Napr., že nenapísala nič iné než to  bolo už známe. Musím povedať, že som žiadne prekvapujúce odhalenia z jej politickej činnosti nečakal. Dovolím si tu spomenúť môj, rozhovor s Joachimom Festom, známym, možno povedať až legendárnym novinárom a autorom viacerých kníh, ktorého syn bol vydavateľom biografie Hans-Ditrich Genschera. Keďže sa osobne poznali, Fest sa ho spýtal, ako mohol on, taký vtipný a žoviálny človek napísať takú nudnú autobiografiu. Genscher mu odpovedal – Ty si sa o politike a diplomacii nič nenaučil. Chcel tým zrejme povedať, že celosvetovo známy politik, ktorého každé slovo je ostro sledované, nemôže uverejniť informácie z rozhovorov medzi 4 očami, intímne informácie ktoré ten ktorý politik mal z tajných služieb, alebo z diplomatických služieb. Môže uverejniť len to, na čo existujú záznamy z rozhovorov, protokoly z návštev, interview, t.j. len to, čo je možné dokázať. Tak ako Genscher, ani AM žiadne pikantnosti v pamätiach neuviedla. Skôr som očakával,  že uvedie viac informácii zo svojho súkromného života. Napr. si myslím, že mohla viac napísať o svojom otcovi, ktorého volali červený Kasner, alebo o svojom starom otcovi, z otcovej strany ktorý bol Poliak a v 1. svetovej vojne bojoval na strane Francúzska, proti nemeckému cisárstvu. Slovenského čitateľa by určite zaujímali väzby na Slovensko a Slovákov a takéto väzby určite existujú. AM po absolvovaní štúdia jadrovej fyziky v Lipsku nastúpila na Fyzikálny inštitút Akadémie vied bývalej NDR a pracovala na svojej doktorandúre. V tomto období intenzívne komunikovala s vedcami z bývalého Československa, pričom sa pomerne intímne spoznala s cca 8 až 10 ľuďmi zo Slovenska. Možno konštatovať, že dnešná kancelárka si vytvorila už v tomto období svoj osobný obraz o Slovensku a Slovákoch a tento obraz je pomerne pozitívny. Viac by o tom mohol povedať Prof. Ivan Hubač, DrSc., ktorý vyštudoval jadrovú fyziku v Prahe a následne tiež na konci 60-tich rokov špeciálnu matematiku v Kanade. Je význačným odborníkom v oblasti kvantovej fyziky atómov a molekúl. Pôsobil na viacerých univerzitách v USA a Kanade, v 70-tich rokoch prednášal opakovane na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Tam ho kontaktovala AM, ktorá s ním potom pomerne intenzívne konzultovala problematiku, ktorú riešila vo svojej doktorandskej práci. V Prahe,  bol hlavným konzultantom AM prof. Záhradník a u neho absolvovala aj polročný študijný pobyt. Prof. Hubač bol veľmi zdržanlivý pri poskytovaní informácií o AM. Uviedol, že aj jeho už kontaktovali novinári, ale odmietol im poskytnúť interview. Chce sa vyhnúť tomu, aby bulvárne denníky písali o AM a pritom sa odvolávali naňho. Zopár informácii však predsa „prezradil“. Podľa neho AM mala pravdepodobne najbližšie k svojej rovesníčke Anne Balkovej. Pracovala na podobnej téme ako AM a strávila cca 2 mesiace na Akadémii vied v Berlíne, pričom bývala u nej. S touto dámou, ktorá emigrovala do USA, je údajne dodnes v kontakte. Podľa prof. Hubača boli obidve tieto dámy mimoriadne inteligentné. Ešte skôr ako s AM sa spoznal s jej terajším manželom prof. Sauerom, s ktorým spolupracuje až dodnes, zatiaľ čo vedecké kontakty s AM sa pochopiteľne prerušili.  Na Slovensku však nateraz musíme akceptovať, že túto časť svojho života do svojej biografie nezaradila, snáď sa tak stane niekedy v budúcnosti.

Výrazná kritika sa na AM zniesla už počas jej pôsobenia vo funkcii kancelárky za jej postoje v čase vrcholiacej imigračnej krízy v lete 2015. Spolková vláda vtedy súhlasila so vstupom stá tisícov imigrantov z Blízkeho východu do krajiny. Tak doma ako aj za hranicami jej vyčítali dnes už legendárny výrok „my to zvládneme“ (Wir schaffen das), alebo jej ikonickú fotografiu s mladým imigrantom. Tieto jej symbolické signály údajne razantne podporili rozhodovanie hlavne mladých ľudí z blízkeho východu v prospech opustenia svojich krajín a vyvolali emigračnú vlnu. AM si svoje postoje obhájila už tým, že v r. 2017 znovu nastúpila ako volebná líderka CDU do parlamentných volieb a tieto voľby opäť vyhrala. Vo svojej knihe uvádza že to bol jeden z hlavných motívov jej poslednej kandidatúry na úrad spolkovej kancelárky. Podľa môjho názoru nehrali pri jej postojoch k imigrácii hlavnú úlohu emócie (aj keď, mohla ako dcéra evanjelického farára konať inak?), ale hlavne racionálne postoje. Nemecko na rozdiel od napr. USA, Veľkej Británie či Francúzska, historicky nikdy nebolo cieľom emigrantov (výnimkou bolo obdobie tzv. nemeckého hospodárskeho zázraku koncom 50-tich a začiatkom 60-tich rokov 20-teho storočia, keď Nemecko prijímalo tzv Gastarbeiterov najmä z Talianska, bývalej Juhoslávie a Turecka, o ktorých sa však predpokladalo, že sa vrátia domov). Aj v Nemecku však výrazne starne populácia a krajina zúfalo potrebuje pre udržanie svojej ekonomickej dynamiky viac mladých ľudí. Mladí Sýrčania boli z tohto hľadiska vítanou voľbou. Sýria nemá ropu a plyn a musela sa živiť hlavne prácou svojho obyvateľstva a aj preto Sýrčania patria k najpracovitejším i najvzdelanejším v regióne. Jej zámer prerozdeliť migrantov do všetkých krajín EÚ sa však dal chápať aj ako snaha zbaviť sa tých, ktorí sa neuplatnia a poslať ich ďalej. Toto bolo samozrejme striktne odmietnuté v našom regióne strednej Európy.

Pravdepodobne najväčšia kritika sa zosypala na AM k vôli jej priateľskej politike  voči Rusku. Asi najprominentnejším kritikom sa stal ukrajinský prezident Vladimír Zelenskij ktorý v apríli 2022 po odhalení zločinov v ukrajinskom meste Buča, ostro napadol AM aj francúzskeho prezidenta Sarkozyho a vyzýval ich, aby sa prišli pozrieť, kam viedla ich ústupčivá politika voči Rusku (mal zrejme na mysli Summit Nato v Bukurešti, o tom viac nižšie). Mal som pri čítaní pocit, že mnohé zo svojich vzťahov s Putinom po 22. februári 2022, zo svojich pamätí vyškrtla. Vzťahom k Rusku a osobne k Putinovi sa intenzívne venovala, mala na to výborné predpoklady vďaka dobrej znalosti ruštiny i vďaka výborným vzťahom ktoré jej zanechal jej predchodca Schröder. Na druhý deň po obsadení Krymu, t.j. 1. marca 2014 v telefonáte s Putinom  ho konfrontovala so skutočnosťou, že Krym obsadili vojaci bez výsostných znakov RF. Putin poprel, že sú to ruskí vojaci. AM. Si v tej chvíli uvedomila, že jej klame a preto s Putinom už nie sú partneri, či dokonca priatelia (tykala si s ním), ale protivníci. Podrobne tiež vysvetľuje dôvody, prečo na Summite NATO v Bukurešti v roku 2008 bola spolu s Francúzskym prezidentom Sarkozym proti vstupu Ukrajiny (a Gruzínska) do NATO, pričom musela odolávať veľkému tlaku USA, Poľska a baltických krajín. Ostro odsúdila napadnutie Ukrajiny Ruskom, ale zároveň medzi riadkami pomerne jasne kritizuje i Ukrajinu za to, že neurobila dosť, aby odvrátila vojnu s Ruskom. AM osobne robila maximum aby vznikol tzv. Normandský formát, t.j. vrcholové stretnutie Ruska, Ukrajiny, Francúzska a Nemecka, čo sa na oslavách 70-teho výročia vylodenia v Normandii aj podarilo (preto Normandský formát). Pred kľúčovým stretnutím tohto formátu v Minsku 10. februára 2016, alebo tesne po ňom, však zrejme pochopila, že Ukrajina je už nastavená na vojenskú konfrontáciu. Možno to odvodiť zo slov predsedu ukrajinského parlamentu Olexandra Turčinova, ktorý, v tom čase konštatoval, že „diplomacia je dobrá a pekná, ale len ukrajinská armáda je v stave ukončiť vojnu“, tiež informáciu od prezidenta Obamu, s ktorým sa pri príprave rokovaní v Minsku stretla vo Washingtone a ktorý ju informoval, že USA sa už podieľajú na vyzbrojovaní Ukrajiny. Ukrajinský prezident Porošenko sa zrejme úprimne snažil o mierové riešenie, ale bol pod stále väčším domácim tlakom. Na 17 hodinovom rokovaní v Minsku sa napokon dosiahla dohoda (Minsk II), ale príznačné bolo, že po podpise sa Porošenko nevrátil do Kyjeva pracovať na presadení prísľubov, ktoré dala Ukrajina, ale šiel do Bruselu na Summit EU.

Kritici sa dotkli aj profesionálneho spracovania knihy. Knihu písala len so svojou dlhoročnou spolupracovníčkou Beate Baumanovou. Podľa môjho názoru je kniha napísaná dobre, ale účasť profesionálneho žurnalistu by určite viedla k lepšej čitateľnosti knihy. Napr. pasáž v ktorej na 10 stranách iba menuje v abecednom poradí organizácie a inštitúcie v ktorých raz za 1, alebo 2 roky vystúpila s prejavom, by profesionálny autor určite vyradil.

I po mojom odchode z Nemecka som nemecký politický, ekonomický, ale aj spoločenský život pozorne sledoval, preto sa odvažujem povedať, že Nemecko malo šťastie, keď ju viedla 16 rokov táto mimoriadne inteligentná žena, ktorá ako aj sama uvádza, za prvých 35 rokov svojho života ani len nepomyslela, že by mohla pôsobiť vo vrcholovej politike. Pád berlínskeho múra totálne zmenil jej život. Samozrejme jej kariéra sa mohla vyvíjať úplne inak. Bolo veľa situácií v ktorých hrozil jej pád, ale zhodou okolností z týchto kritických situácií vyšla ešte silnejšia a úspešnejšia. Hovorí sa, že šťastie praje pripraveným. Priaznivé rodinné prostredie, vzdelanie, jej odvaha i vrodená činorodosť ju na všetko, s čím sa v politike stretla dobre pripravili. Nebola štátnickým typom političky. Štátnici, akými boli Churchill, deGaulle, alebo Adenauer, presadzovali svoju agendu aj proti väčšine verejnej mienky. AM vždy veľmi pozorne sledovala verejnú mienku a nechala sa ňou i často ovplyvniť pri svojich rozhodnutiach Ale nerobia to dnes všetci politici?. Či tento, podľa kritikov nedostatok principiálnosti bol na škodu, alebo naopak na prospech Nemecka, zhodnotia historici z dlhšej perspektívy.  Nebola ani charizmatickou rečníčkou, mala však dar pôsobiť veľmi sympaticky v osobnom styku, alebo všeobecnejšie povedané, vedela jednať s ľuďmi. Na tomto mieste by som spomenul dve osobné stretnutia s AM. Prvé sa uskutočnilo niekedy na jeseň r. 2000, po tom čo už bola predsedníčkou CDU a centrála CDU bola čerstvo presťahovaná z Bonnu do Berlína. Prihlásil som sa jej na nástupnú návštevu a pomerne rýchlo som dostal u nej termín. V asi polhodinovom rozhovore však vtedy vôbec nepotvrdila chýr sympatickej političky, pôsobila pomerne chladne. Možno som bol na vine ja a netrafil som správny tón rozhovoru, možno ona bola v ten deň mimoriadne zaneprázdnená. Naopak veľmi sympaticky pôsobila pri stretnutí s veľvyslancami vyšehradských krajín, ktoré som inicioval, organizoval a čiastočne aj moderoval, pretože som bol vtedy služobne najstarším veľvyslancom z V4. AM hýrila vtipom, odpovedala spontánne a otvorene na všetky otázky. Najviac mi z tohto rozhovoru zostali v pamäti tieto jej slová:.“ ku všetkým štyrom vašim krajinám ma viažu veľmi osobné spomienky“ Posledný krát som stretol AM osobne pri preberaní čestného doktorátu Univerzity Komenského v októbri 2014. Spomínaný profesor Hubač mi pri tejto príležitosti povedal,“ ak by sa AM nedala na politiku, ale zostala vo vede, dnes by sme jej možno dávali čestný doktorát za jej vedeckú činnosť“.

Bratislava, Január 2025                                                 Ján Foltín